No, vlastne, ja s ním nekončím. Ten titulok bol len tak trochu na zastrašenie :) Pred Vianocami som si dosť nanič poranil ľavé chodidlo keď som bol v telocvični. Skákal som salto dopredu na žinenku a pri prisátí som sa nejako príliš nahol dopredu a veľmi ostro som dopadol na narovnané špičky. Ten veľký tlak moje nohy nezniesli, a hlavne teda ľavé chodidlo. Okamžite som sa v bolesti zvalil na zem a kričal som v agónií. V tej chvíli ako sa to stalo som mal pocit ako keby som si zlomil priehlavok. Neskôr som bol v nemocnici na rontgene a lekári zhodnotili, že sa jedná iba o výron.

Bolo vlhko, pretože predchádzajúci deň pršalo, no napriek tomu som mal chuť ísť skákať. Celkom ma nalákalo to, že vraj pôjdeme na spot, ktorý bude krytý. Prišli sme na menšie námestie, kde uprostred boli také zvláštne kamene, všelijako poprehadzované, tak že to vyzeralo ako na nejakom vrcholku hory. Skúsil som ako držia, a na moje prekvapenie som zistil že sa mi na nich vôbec nešmýka, aj keď neboli suché. Trochu sme sa tam bláznili, skákali precizy, cat leapy, nejaké výbehovky a bolo nám fajn. Boli sme tak trochu stredobodom pozornosti, lebo nás tam bolo asi zo desať a robili sme niečo, čo oni každý deň nevidia :)

Jeden kameň ma naozaj zaujal. Odišiel som od ostatných, a pohľadom premeral vzdialenosť. Bolo to naozaj ďaleko, asi sa to blížilo už k desiatim stopám, a v jednej rovine – normálne skočím na rovine tak 9,5. Mal som ale pocit že to zvládnem.

Asi mesiac dozadu Cibo prišiel na geniálny nápad, že pôjdeme na 30-hodinovú turistiku. Chodievam občas na túry a takáto výzva sa mi celkom zapáčila, lebo som chcel niekedy spraviť trnavskú stovku – keby som dokázal spraviť toto, tak tú stovku dám ľavou zadnou. Nebol som jediný kto sa chcel na niečo takéto podujať, veď už len tá predstava jak sa potom môže človek chvastať je celkom fajn :) Podobne ako motto Ironmana: Swim 2.4 miles! Bike 112 miles! Run 26.2 miles! Brag for the rest of your life™ (Preplávaj 3.8 kilometra! Prebicykluj 180 kilometrov! Bež 42 kilometrov! Chvastaj sa po zvyšok života).

Dokončil som svoje domáce úlohy a pozrel sa na čas na počítači. Bolo asi pol ôsmej a ja som už nemal nič na práci, a tak som rozmýšľal čo by som išiel spraviť. Kamarát mi poslal odkaz na jednu knižku ktorá sa jemu páčila, a tak som ju začal čítať. Bolo to hlavne o tom, ako si vypestovať motiváciu pre to, čo milujeme.

Väčšina mužov robia chybu v tom, že si myslia že jedného dňa sa všetko splní. Myslia si, „Keď budem dostatočne pracovať, tak jedného dňa budem môcť oddychovať.“ Alebo, „Jedného dňa moja žena niečo pochopí a už sa nebude stále sťažovať.“ Alebo, „Teraz robím toto, aby som jedného dňa mohol robiť to, čo skutočne chcem robiť v živote.“ Chyba je v tom, že si myslia že nakoniec budú jedného dňa veci úplne iné. Nikdy nebudú. Toto nikdy neskončí. Pokiaľ život plynie, je našou výzvou sa hrať a milovať prítomný okamih, zatiaľ čo rozdávate svoj unikátny dar.

V túto chvíľu som zaklapol notebook a obul si ponožky na behanie.

Stál som na dva kroky od steny, keď jednej pani utiekol po schodoch malý čokel. Rozbehla sa za ním, ale psík si asi pomyslel že to bude vydarená hra na naháňačku, tak sa rozbehol tiež. Po chvíli ma napadlo, že rýchlo spravím planche, a pôjdem jej ho chytiť. Chytil som sa steny do cat leapu, a vymrštil nahor, no nemal som dosť veľký švih, aby ma to vynieslo až na rovné ruky a prepadol som naspäť do cat leapu. Spravil som to poriadne znova a konečne som bol hore.

Trenčín. Moje rodisko, miesto kde som začal s parkourom som dočasne nechal za sebou, aby som sa pohol niekam ďalej. Všetky miesta na skákanie, všetkých ľudí, budem teraz vídavať len občas, pretože sa vraciam domov len cez niektoré víkendy.

Praha. Oproti Trenčínu je to obrovské mesto, kde je veľmi veľa dobrých spotov na skákanie. Ešte som nebol preskúmať skoro žiadne zákutia Prahy, takže by som nebol zatiaľ dobrým parkourovým sprievodcom :) Aj kvôli tomu som potreboval sa stretnúť s nejakými ľuďmi, s ktorými by som si išiel zatrénovať.

Na internete sa dá nájsť obrovská kopa parkourových/fre­erunningových videí. Tu som vybral niektoré z tých zaujimavejších parkourových videí čo sa mi váľajú na disku.

Videá

• Trace elements Parkour 2008
• Apex raw
• Parkour literally
• Parkour literally 2
• Dances with walls
• Frame
• One (Lisses)
• A day of few spoken words
• Parkour T.RU STORY
• Poetry in motion

Počas parkourových tréningov ma často napadajú veci, ktoré by som chcel niekedy dokázať. No vtedy ešte nie som schopný ich spraviť, preto som si začal písať zoznam takýchto výziev. Sú to také moje parkourové ciele, aby som trénoval tak, aby som mohol vidieť ako sa v niečom zlepšujem.

1. Spraviť Ironmana

Ironman je jeden z najťažších triatlonov na svete, kde sa najprv pláva 3,86 km, ide 180,25 km na bicykli a nakoniec zabehne maratón (42,195 km). Proste brutál. Na toto budem trénovať niekoľko desiatok rokov, chcel by som to dať tak do štyridsiatky. Cibo mi sľúbil, že to dá so mnou, a že on pôjde v Kalifornií, kde je navyše ešte sakra horúco.

Venujem sa parkouru asi od leta 2008. Nakoľko z tohto obdobia nemám žiadne fotky ani nič také, tak len matne tuším. Moje prvé stretnutie s parkourom bolo keď k nám domov prišiel brat a ukazoval čosi na notebooku, „Poď si toto pozrieť, je to celkom pecka.“ Boli to videá asi ešte od Dvinsk klanu, pamätám si že tam bola nejaká matrixovská hudba. Okamžite keď som to videl, tak sa čosi vo mne pohlo. Toto som chcel robiť. Toto je niečo kvôli čomu sa oddá žiť. Moja sa na mňa prísne pozrela: "Toto sú blázni.

Väčšina ľudí nevie bežať. Či vlastne behať. Často keď sa pozriem na nových nádejných atlétov, ktorí si vyšli zabehať so svojim psom na hrádzu, vidím akú majú strašnú techniku. Ich beh nemá takú eleganciu, takú plynulosť. Proste dupú do zeme, buch buch buch! Hýbu sa jako vrece zemiakov.

A ani ja nie som veľmi iný. Kvôli nesprávnej technike a obuvi som si narobil mierne problémy s kĺbmi, hlavne s kolenami a s klenbou na chodidlách. Začal som vyhľadávať nejaké informácie o tom, ako by sa dalo lepšie bežať. Preto som sa rozhodol spraviť na sebe taký malý experiment. Budem behať naboso.