Bolo vlhko, pretože predchádzajúci deň pršalo, no napriek tomu som mal chuť ísť skákať. Celkom ma nalákalo to, že vraj pôjdeme na spot, ktorý bude krytý. Prišli sme na menšie námestie, kde uprostred boli také zvláštne kamene, všelijako poprehadzované, tak že to vyzeralo ako na nejakom vrcholku hory. Skúsil som ako držia, a na moje prekvapenie som zistil že sa mi na nich vôbec nešmýka, aj keď neboli suché. Trochu sme sa tam bláznili, skákali precizy, cat leapy, nejaké výbehovky a bolo nám fajn. Boli sme tak trochu stredobodom pozornosti, lebo nás tam bolo asi zo desať a robili sme niečo, čo oni každý deň nevidia :)

Jeden kameň ma naozaj zaujal. Odišiel som od ostatných, a pohľadom premeral vzdialenosť. Bolo to naozaj ďaleko, asi sa to blížilo už k desiatim stopám, a v jednej rovine – normálne skočím na rovine tak 9,5. Mal som ale pocit že to zvládnem.

Skúsil som si to skočiť, no priložil som nohu pred prekážkou. „Nevadí, skúsim to znova,“ povedal som si. Lenže situácia sa presne opakovala, znova a znova, nikdy som nebol schopný tam pristáť. Začalo ma to trochu štvať, a napadlo ma, že mi to za to nestojí, nebudem sa tu celý čas babrať s nejakým precízom. Lenže tým, že v Prahe trénujem skoro zakaždým na nejakom inom spote, a tento bol fakt od ruky (išiel som tam asi trištvrtehodinu MHDčkou), som sa naučil jednu vec – keď niečo nespravím teraz, tak nikdy.

Ukľudnil som sa. Zo zvyku som zaujal polohu, ktorú niekedy robievam keď skáčem väčšie vzdialenosti – ruky spojené na hrudníku, ako keby som sa modlil. Začal som pomaly dýchať, a moja pozornosť sa obrátila viac na svet okolo mňa – sychravé počasie, tínedžeri s fľaškou na lavičkách, chalani čo skákali za mojim chrbátom, dedko s vnúčatami, preletujúci vtáci okolo. Ako keby svet znova oživol. Koľko si toho často nevšímam! Preciťoval som ako mi krv prúdi po celom tele, hlavne do nôh. Mentálne som sa snažil nahnať si nejakú krv do nôh. Táto snaha ale po chvíli zmizla, nie že by som spravil rozhodnutie sa prestať snažiť, jednoducho zmizla. Jednoducho som stál. Nič iné, iba som stál na tom kameni. Vlastne, nemôžem ani povedať že by som ja stál. Státie sa jednoducho dialo, nebolo to niečo čo by som robil. Bolo to mimo mňa. Iba som pozoroval to, ako telo stojí, ale nebol som to ja kto stál. Neexistovala žiadna myšlienka na to, že mám nejakú osobnosť, prestal som nachvíľu existovať ako oddelená bytosť.

Keď som sa vrátil do seba, odhodlal som sa, aby som to skočil. Spravil som rozhodnutie, že to dokážem, neexistovala žiadna iná možnosť, neexistovala možnosť zlyhania. Ruky sa mi silno napriahli dopredu a v dokonalej harmónií sa nohy odrazili od povrchu kameňa. Ani neviem poriadne ako, ale zrazu som bol na druhej strane.

Začal som sa smiať.

Celé mi to prišlo strašne absurdné – stál som na jednej strane, skočil som a som na druhej. Zase som tam iba jednoducho stál. Stále okolo mňa prebiehal život a jediný kto si bol vedomý že som spravil nejaký veľký výkon som bol ja. Vedel som že keby sa na mňa chalani pozerali, tak by určite začali tlieskať. Dosiahol som svoj cieľ, svoju silnú túžbu – preskočil som to čo som chcel – ale uvedomil som si, že jeho dosiahnutím sa nič nezmenilo. Ako keď na jasnej nočnej oblohe zažiari meteor, a hneď je fuč. No stále tam zostala tá obloha, stále tam zostal ten svet.

Uvedomil som si, že všetko je to úplne rovnaké. Nech sa deje čokoľvek, je to stále to isté! A predsa iné. Veľký precíz, stíhanie ranného autobusu, pozeranie telky, písanie článku, bozkávanie sa s dievčaťom, smiech, plač, radosť, smútok – všetko je to úplne rovnaké. A predsa iné. Stále to kým som, kto sa pozerá na tento svet, sa nemení. Lenže čo je ironické, to kým som, je zlé pomenovanie. Skôr by sa dalo povedať, to kým som, že nie som :)

Keď sa to stane, tak prestávam existovať ako oddelená bytosť. Som jednoducho všetkým, a všetko je mnou, len sa na to pozerám z nejakého obmedzeného tela. Trochu to prirovnám. Vlasy patria k ľudskému telu, a predsa keď si ich striháme, tak nejačíme od bolesti, pretože v nich nie sú žiadne nervy, mozog nedostane dokopy žiaden signál o tom, že boli odstránené z hlavy. Takisto hocičo čo sa deje v okolí – nedostanem žiadny nervový signál z lampy ktorú mám na stole a preto sa necítim byť lampou. Tento pocit toho, že sme odlúčení od sveta okolo, sa vytvorí časom hlavne kvôli výchove. Naučíme sa, že sa voláme Jožko Mrkvička, že sme kresťania/mos­limovia/ateis­ti/…, naučíme sa že nemáme radi cigáňov, … milióny presvedčení. Stotožňujeme sa so svojim telom, mysľou a pocitmi. Lenže toto nie je pravda. Realita nepotrebuje žiadne presvedčenie na to, aby bola pravdivá. Presvedčenie je potrebné iba vtedy, aby sa niečo skutočné stalo niečim iným.

Dlho som sa usiloval o toto poznanie, posledné dva roky som nerobil nič iné iba nonstop rozmýšľal nad tým kto som, meditoval, cvičil, spoznával sám seba. Mal som nejaké záblesky pravdy, a tie ma utvrdili v tom, že to čo robím má zmysel. No čím viac som sa snažil, tak tým menej som toho zažíval, a tie záblesky boli fuč. Myslel som si, že je to práve kvôli tomu, že sa málo snažím, tak som pridal ešte viac. Trénoval som absolútne svoju pozornosť, každú chvíľu som sa snažil byť čo najpozornejší ako sa to len dalo, nedovoľoval som aby som mal hoci len jednu rozptyľujúcu myšlienku. Cítil som sa previnilo, keď po pohľade na pekné dievča som nemohol prestať na ňu myslieť po celý deň.

Bolo to veľmi frustrujúce, pretože som vydával zo seba všetko, no napriek tomu som nič nedostával. Bol som úplne prázdny, a začal som pochybovať o zmysle života. Asi trikrát som bol na nejakom vysokom mieste a hovoril som si, že stačí iba jeden krok a všetko sa vyrieši. Bolo by to také ľahké. Raz som bol na trenčianskych hradbách, a podo mnou bola priepasť. Nie až tak veľmi hlboká, ale keby som dopadol na hlavu… Zakaždým ma ale čosi vo mne zastavilo – vedel som, že sa tým vzdám svojej šance. Jedného dňa aj tak predsa zomriem, tak to môžem skúšať až dovtedy, budem asi dosť trpieť, ale aspoň nebudem môcť povedať že som to neskúsil – nájsť šťastie.

Tým že som bol so svojím hľadaním nekonečne frustrovaný, som to veľakrát vzdal. Keď som čítal spirituálne knihy, boli tam príbehy ľudí ktorí si týmto tiež prešli. Vždy dosiahli poznanie až keď s tým praštili, až keď jednoducho boli z toho strašne frustrovaní. Kvôli tomu, aby som ho tiež dosiahol, tak som s tým hľadaním tiež prestal. Zopárkrát to pomohlo – svoje najhlbšie zážitky som mal keď som sa prestal snažiť – no po chvíli to pominulo, a bol som zasa na začiatku. Niečo mi tam chýbalo, ešte stále som sa potreboval niečo naučiť, ešte to neskončilo.

To s čím som mal problém, bolo to že som bol stále identifikovaný na úrovni pocitov. Rozumel som tomu, že nie som svoje telo ani svoja myseľ, ale stále som hľadal šťastie. Pár dní po skočení toho precizu, už si ani dobre nepamätám čo som vtedy robil, som si uvedomil že nie som ani svojimi pocitmi. Spomenul som si totiž na to, ako sme trávili spoločne čas na ihrisku na Juhu, a na to ako dievčatá stále riešili svoje depky. Ja som sa im vtedy zakaždým v duchu smial, že riešia kraviny, že rozoberajú hlúpe detské problémy. Pri tejto spomienke som si uvedomil, že to je vlastne presne to čo robím aj ja. Len na trochu „menej detskej úrovni“.

Nastala pre mňa obrovská úľava. Nech by som robil čo by som robil, svoje myšlienky neovplyvním – jednoducho sa dejú. Telo mám také aké mám, niekedy ma niečo bolí – jednoducho sa to deje. Pocity, smútok či radosť, sa tiež jednoducho dejú. Chcel by som ďalej pokračovať s písaním, ale toto je asi taká hranica po ktorú som schopný zájsť. To čo je ďalej, sa už slovami nedá vyjadriť. Slová, to sú vlastne myšlienky. Ako myšlienkami opísať bezmyšlienkový stav? Spomenul som si na citát, „Múdri nemlčia pretože nechcú prezradiť svoju múdrosť, ale kvôli tomu, že to čo vedia sa nedá povedať.“ To čo môžem nanajvýš spraviť, je byť akýmsi spievodcom pre iných ľudí, ktorí by tiež chceli poznať pravdu. Nemám žiadne obavy o budúcnosť, pretože viem, že každý k tomu to čo viem, skôr či neskôr dospeje.