No, vlastne, ja s ním nekončím. Ten titulok bol len tak trochu na zastrašenie :) Pred Vianocami som si dosť nanič poranil ľavé chodidlo keď som bol v telocvični. Skákal som salto dopredu na žinenku a pri prisátí som sa nejako príliš nahol dopredu a veľmi ostro som dopadol na narovnané špičky. Ten veľký tlak moje nohy nezniesli, a hlavne teda ľavé chodidlo. Okamžite som sa v bolesti zvalil na zem a kričal som v agónií. V tej chvíli ako sa to stalo som mal pocit ako keby som si zlomil priehlavok. Neskôr som bol v nemocnici na rontgene a lekári zhodnotili, že sa jedná iba o výron. Pár dní som chodil o barlách až bolesť poľavila natoľko, že som bol schopný kráčať „normálne“.

Teraz sú to už skoro dva mesiace, ale keď ráno vstávam, tak stále veľmi intenzívne cítim že je to na hovno :D Časom sa to rozchodí, ale po dlhších prechádzkach so psom sa bolesti skoro vždy vrátia. Najviac cítim tieto bolesti pri nárazoch, napr. keď bežím, alebo robím parkour. Hádam všetky veci v parkoure majú v sebe nejaké absorbovanie nárazov, ktoré si odnášajú hlavne nohy. Zatiaľ som bol iba na pár tréningoch vonku, ale zakaždým si musím dávať sakra veľký pozor na nohy. Nemám z toho takú radosť, takú voľnosť ako kedysi. Preto som sa rozhodol, že nemá nejaký veľký zmysel to preháňať, lebo som zistil že toto je vec ktorá sa nedá jednoducho „rozchodiť“. Takže parkour a beh zatiaľ zavesím na klinec. Je mi toho trochu ľúto, ale čo sa dá robiť. Parkour mi toho dal veľa, a je to skoro ako lúčenie sa so starým kamarátom.

Budem sa viac venovať veciam pri ktorých nohy netrpia na veľké nárazy, mám chuť intenzívnejšie robiť workout, naučiť sa pár nových vecí (planche a podobne). Začnem asi znovu pravidelne plávať a keď bude trochu teplejšie, tak pridám do toho aj bicykel. Samozrejme budem chodiť s chalanmi von, ale môj tréning bude vyzerať asi poriadne odlišne. Viac budem zapájať nejaké silové veci apod., skoro ako keby som robil parkour so zlomenou nohou alebo tak nejak.