Venujem sa parkouru asi od leta 2008. Nakoľko z tohto obdobia nemám žiadne fotky ani nič také, tak len matne tuším. Moje prvé stretnutie s parkourom bolo keď k nám domov prišiel brat a ukazoval čosi na notebooku, „Poď si toto pozrieť, je to celkom pecka.“ Boli to videá asi ešte od Dvinsk klanu, pamätám si že tam bola nejaká matrixovská hudba. Okamžite keď som to videl, tak sa čosi vo mne pohlo. Toto som chcel robiť. Toto je niečo kvôli čomu sa oddá žiť. Moja sa na mňa prísne pozrela: „Toto sú blázni. Dúfam že to nikdy nebudeš robiť, lebo sa zabiješ.“

Začal som počúvať matrixovské soundtracky a sníval som o tom, ako sa pohybujem po vysokých budovách a odvážne skáčem z jednej budovy na druhú. No nevedel som, ako začať. Bolo mi jasné že také veci ako oni robili vo videu, určite nedokážem a preto som sa snažil niekoho nájsť s kým by som trénoval. V tej dobe som ešte nevedel používať google, takže moje hľadanie bolo celkom márne. Časom som zabudol na túto svoju vášeň, venoval som sa škole, kamarátom, avšak kdesi hlboko vo mne tá túžba stále zostala.

Keď som raz išiel na bicykli z juhu, ako sú Slovenské elektrárne (pri Soblahovskej pri kruháči) som kútikom oka zazrel ako niekto práve skočil salto z jedného múrika. Rozbúšilo sa mi srdce, a kým som si dal dokopy že čo som práve videl, už som bol kdesi v meste. Nejak som nemal odvahu sa tam vrátiť. Ale roznietilo to tú žiadostivosť, ktorú som mal ukrytú v sebe.

Na internete som si vyhľadal nejakú parkourovú skupinu, cez parkour.sk (vtedy tam bola ešte taká stará verzia, tuším to mal Zlatoš alebo ako sa volali tí Bratislavčania…). Kontaktoval som TNT crew, s snažil sa dohodnúť si s nimi nejaký tréning. Žiaľ, nikdy sa mi to nejako nepodarilo, takže zase môj parkour sa nikam neposunul.

Časom som sa nejako dozvedel, že jedni moji starí kamaráti ktorých som už dlho nevidel – Kubo a Roman, sa venujú parkouru. Keď som ich raz stretol u nás na sídlisku, tak som sa ich spýtal, že či sa mu venujú. Povedali mi že hej, a či sa nechcem pridať. No takémuto niečomu sa nehovorí nie :)

Takže sme začali chodiť na nejaké spoty, za mostami, v meste na úrad, pri CBA, na Brezinu, na Dlhé Hony, na „Turn“, na bicykloch alebo peši, sme strávili niekedy aj 14 hodín trénovaním. Každý večer som prišiel domov, s parádnou svalovicou, len preto aby som sa vyspal a mohol ísť znova :). Tréningy sme nemali nejako špeciálne organizované, jednoducho sme išli von, trocha skákali, trocha sa naháňali, trocha robili kraviny, vytvárali si svoj vzťah k parkouru. Robili sme jednoduché veci, úplné základy, učili sa vaulty, ale aj tak som teraz spätne celkom prekvapený, ako rýchlo sme napredovali.

Mojim rodičom som nikdy veľmi nevravel o parkoure, pretože som vedel že by na to nereagovali veľmi dobre. Jednoducho som im povedal, že si idem von zabehať. Jo, chodil som bežať 10 hodín :D Vždy som sa vracal so špinavými rukami, poodieranými a oškretými kolenami a píšťalami, ale vyvetraný a jednoducho šťastný. Časom sa dozvedeli, že robím to čo robím, a neboli z toho veľmi nadšení, ale nechcelo sa mi vysvetľovať, čo robíme. Bolo mi to celkom jedno. Keď sme boli v meste, bolo mi celkom jedno keď chodili okolo nás ľudia a pozerali sa čo to robíme. Občas boli priaznivé reakcie, občas nás otravovali nejakí bezdomovci, asi raz nás vyhodili policajti. V zásade sme ale nemali nikdy problém. Teda aspoň ja. Kubo by vedel rozprávať o Turne :D To ale nechám na neho.

Sem-tam sa k nám pripojila nejaká baba, ktorej sme sa s nadšením zhostili, že ju naučíme skákať. No, väčšinou to bolo tak, že tam boli kvôli niekomu z nás (napr. Kaja a Kubo, alebo Zuzka a ja :D). Takže ani im nešlo veľmi o skákanie. To je škoda, lebo zatiaľ v Trenčíne nepoznám žiadne traceurky, aj keď možno budem (uvidím ako to bude Maťu baviť).

Na jeden rok som odišiel do USA. Chalani mi celkom závideli, ako si tam skvelo zaskáčem, pretože väčšina videí, čo sme vtedy videli, bola od amerických traceurov. Ja som sa tiež celkom tešil že nájdem nejaké skvelé spoty na skákanie. No keď som tam prišiel, bola to tak trochu studená sprcha. Býval som v menšom mestečku, v ktorom dokopy nebolo nič. Za celý rok som v podstate netrénoval. Jediná vec čo sme spravili s kamarátom, že sme vyliezli na strechu jednej middle school (niečo ako 2. stupeň ZŠ). Bolo to celkom majestátne, a veľký zážitok, no ťažko by sa to dalo nazvať tréningom. Z Ameriky som sa vrátil o pätnásť kíl ťažší, oveľa nemotornejší a všetko som zabudol. Takže štart odznova.

Kubo s Romanom však nezaháľali a ukazovali mi veci, pri ktorých som otváral ústa. No, teraz som mal veľa na doháňanie! Usilovne som trénoval každý deň, viac asi s Romanom, lebo vytiahnuť Kuba od počítača bolo celkom umenie, ktoré som dobre nezvládal. V tomto bol Roman vždycky lepší :D.

Roman niekedy v tomto období dostal auto, používané BMW, a stalo sa to jeho novou veľkou láskou. Už s nami veľmi nechodieval na tréningy. Spoznal som sa cez Kuba s novými ľuďmi z Juhu – Jerry, Cibo, Aďo, Majo, Winny. Mali oveľa väčšie skúsenosti so skákaním ako ja s Kubom, a hlavne od Jerryho som sa toho veľa naučil. Veľmi som obdivoval ako sa dokáže neuveriteľne ladne pohybovať, takmer nebolo počuť jeho kroky a dával veci nad ktorými mi zostával rozum stáť. Stal sa pre mňa novým vzorom. Čo tam po nejakom Davidovi Bellovi, ktorého som nikdy nevidel, keď tu bol niekto od koho som sa toho mohol toľko naučiť.

Na zatiaľ jedinej airsoftovej akcii kde som bol, som sa stretol s Cibom. Cibo nám veľmi pomohol po silovej stránke tréningu, častokrát sa tréning techník zmenil na tréning sily, čo bol celkom veľký prielom pre mňa, pretože nie že by som bol úplne slabý, ale nebolo to bohviečo. Začal som každý deň behávať, najprv sám alebo so psom, neskôr sa ku mne pridal kamarát Mišo. Veľmi som si zosilnil nohy hlavne Air Alertom (nejak som ho nedokončil, lebo ma začal z neho bolieť kolená a asi dva týždne som bol chorý…). Teraz sa v najbližšej budúcnosti chystám spraviť jeho pokračovanie.

Spolu s rozvojom svojích parkourových schopností sa tiež menil môj pohľad na svet. Veľa vecí, ktoré som považoval za správne, už správne neboli. Nedokázal som rešpektovať autority, pretože mi pripadali často horšie ako malé deti. To mi narobilo kopec problémov, pretože si mysleli že som arogantný a podobne. Týmto pozdravujem pani učiteľku Kališovú :D

Začal som oveľa viac vnímať svoje okolie. Čítal som veľa zaujímavých kníh, hlavne z oblasti psychológie – reč tela, NLP, hypnóza, balenie dievčat a podobne. Intenzívne som si uvedomoval, ako sa niektorí ľudia správajú, čo je možné si vyvodiť z toho ako sa ku mne postavia, akým spôsobom rozprávajú, či sú dominantní a ako to dokážu. Úplne to zmenilo môj vnútorný svet. Zistil som, akú nesmiernu silu má presvedčenie.

Jedného večera som sa nudil, a tak som sa rozhodol, že si pustím nejaký film. Bol tam film s názvom Peaceful Warrior. Ten názov ma celkom zaujal, tak som si ho spustil. Kompletne ma ohúril. Ak si ten film ešte nevidel, pozri si ho. Áno, ty! Vyhľadal som si pôvodného autora, Dana Millmana, a zohnal si od neho nejaké knižky. Prvá bola Way of the Peaceful Warrior. Skoro doslova som ju zhltol. Azda nikdy som nečítal knihu s takým zanietením. Počas jej čítania som úplne cítil, to čo prežívala hlavná postava (Dan). Obrátila mi rebríček hodnôt. Úplne. Predtým som veril, že svet je temné miesto, kde sa každý deň odohrá obrovské množstvo zločinu a nič nemá zmysel. Bol som tak trochu nihilista… ako Egypťan Sinuhet od Waltariho.

Cítil som že svet vôbec nie je taký ako si o ňom myslíme. Je to v skutočnosti nádherné miesto, a je úžasné mať túto príležitosť žiť. Vesmír, existencia, Boh, nazvi si to ako chceš, je veľmi láskavý, že nám dovolil stráviť nejaký čas na tomto svete, na tejto Zemi. Tá láska sa nedá vyjadriť slovami, je úplne obrovská.

Po styku s týmito knižkami som začal vyhľadávať informácie o duchovnom svete. Narazil som na jednu hlbokú studnicu, kde som sa toho veľa dozvedel. Obzvlášť ma pritiahol Taoizmus, pretože je úžasne obyčajný. Tao Te Ching je knižkou ktorú mám k srdcu najbližšie.

Vďaka tomuto duchovnému svetu som vlastne zistil, čo je pre mňa parkour. Je to jednoducho cesta, proces. Proces sa nedá pochopiť tým, že ho zastavíme. Porozumenie sa musí hýbať s plynutím procesu, musí sa s ním spojiť a s ním plynúť. Preto si myslím, že to je strata času snažiť sa opísať čo pre mňa parkour znamená. Nepochopili by si to. Jednoducho musíš mať s ním najprv skúsenosť, až potom môžeš rozumieť. Je to ako snažiť sa niekomu vysvetliť, čo to je farba žltá, keď ju nikdy nevidel. Čo mu povieš?

Žltá je farba vyvolaná svetlom ktoré asi rovnako stimuluje L a M čapíky (dlhé a stredne dlhé vlnové dĺžky) na zrenici, so zanedbateľnou stimuláciou S čapíkov (krátke vlnové dĺžky). Svetlo s vlnovou dĺžkou 570–580 nm je žlté, ako je taktiež svetlo s vhodným zmiešaním červenej a zelenej farby.

http://en.wikipedia.org/wiki/Yellow

No, keby som nikdy nevidel žltú, tak by som z tohto možno vedel povedať niečo o žltej farbe, ale nepoznal by som čo žltá farba je. Takto isto to vnímam aj s parkourom. Keď chceš vedieť čo to je, daj vedieť a môžeme ísť si spolu zatrénovať ;) Môžem ti ukázať žltú farbu…

Čo viac ešte dodať? Pokračujem na svojej ceste.