Stál som na dva kroky od steny, keď jednej pani utiekol po schodoch malý čokel. Rozbehla sa za ním, ale psík si asi pomyslel že to bude vydarená hra na naháňačku, tak sa rozbehol tiež. Po chvíli ma napadlo, že rýchlo spravím planche, a pôjdem jej ho chytiť. Chytil som sa steny do cat leapu, a vymrštil nahor, no nemal som dosť veľký švih, aby ma to vynieslo až na rovné ruky a prepadol som naspäť do cat leapu. Spravil som to poriadne znova a konečne som bol hore.

Keď som sa predral kríkmi tak som zbadal, že už jej s tým pomohol nejaký turista. Podával jej vodítko a ja som sa na to iba z diaľky pozeral a premýšľal som. Tréning ako taký by ma mal pripraviť na hocijaké situácie, ktoré môžu nastať. Mal by som byť dostatočne silný, aby som hocikedy vedel byť schopný nájsť nejakú cestu, nejaké riešenie. Bol som už unavený, po niekoľkohodinovom tréningu, a navyše planche až tak dobre neviem.

Rozhodol som sa, že musím trénovať s oveľa väčším zanietením, aby som bol rýchly a efektívny, aby som bol silný, aby som bol užitočný. Être fort pour être utile. Pri pani so psíkom som nebol dosť rýchly, ale neberiem to ako zlyhanie, pretože som sa niečo nové naučil. Keď sa niečo v živote stane, treba konať v tej chvíli, treba vycítiť tú príležitosť, keď sa naskytne. Koľkokrát sa mi stalo, že som chcel niečo urobiť, ale nenašiel som na to odhodlanie? Nie že by to bolo tak o tom, že nemám odvahu, ale skôr je to taká lenivosť, taká pohodlnosť. Kým sa rozhúpem, aby som konečne niečo spravil, tak príležitosť je už fuč…