Asi mesiac dozadu Cibo prišiel na geniálny nápad, že pôjdeme na 30-hodinovú turistiku. Chodievam občas na túry a takáto výzva sa mi celkom zapáčila, lebo som chcel niekedy spraviť trnavskú stovku – keby som dokázal spraviť toto, tak tú stovku dám ľavou zadnou. Nebol som jediný kto sa chcel na niečo takéto podujať, veď už len tá predstava jak sa potom môže človek chvastať je celkom fajn :) Podobne ako motto Ironmana: Swim 2.4 miles! Bike 112 miles! Run 26.2 miles! Brag for the rest of your life™ (Preplávaj 3.8 kilometra! Prebicykluj 180 kilometrov! Bež 42 kilometrov! Chvastaj sa po zvyšok života).

Príprava

Na takú dlhú turistiku sa je treba pripraviť, a tak som si povedal že aspoň trochu rozchodím svoje kanady. Zobral som si ich so sebou do Prahy, a keď sa dalo, chodil som do školy pešo. Mal som ich celý deň na nohách a bolo mi v nich strašne teplo, ale na moje prekvapenie som nemal ani veľmi prepotené ponožky. Čo sa celkom hodilo, lebo na intráku som zistil čaro recyklácie :)

Deň predtým

Vo štvrtok bol v Česku štátny sviatok, čo mi pri ceste domov autobusom prísediacia pani vysvetlila, že to bol deň vzniku samostatného československého štátu v roku 1918. Ja som si užíval jedného krásneho dňa navyše, a išiel v piatok skákať s chalanmi. Boli sme fotiť s Palom Soukalom a ten nás zaviedol na nový spot, kde sme ešte predtým neboli – opustená budova starej Meriny. Trochu som si to tam popozeral a skonštatoval že tam nič moc na skákanie nie je, len som mal chuť tam liezť po stenách. Tam by mi však zavadzali káble pod prúdom, a nemal som príliš veľkú chuť nechať sa skopať desať metrov nad zemou.

Zaujalo ma ale niečo iné – hneď vedľa bol vysokánsky komín, pri ktorom bol ešte tak šikovne postavený stolík. No nevylez si tam :) Bola to celkom fuška, lebo komín bol fakt dosť vysoký a železná klietka okolo rebríka nedovoľovala veľmi voľný pohyb – musel som byť prikrčený k rebríku. Čím vyššie som stúpal, tak som začínal viac nervóznieť, lebo toto bola stará stavba a rebrík si na daždi už odžil to svoje. Fúkalo, a stále som bol dosť ďaleko od vrcholu, ale povedal som si, že to proste chcem dať! Trochu rozklepaný som vyšiel na plošinku z ktorej bol úplne skvelý výhľad. Bolo to skoro tak vysoko ako vrchol trenčianskeho hradu. Napadlo ma že by bolo úžasné si tam skúsiť turn vault a potom zase naspäť, ale nechcel som to veľmi skúšať vzhľadom na to ako som mal unavené ruky (pôjde to do zoznamu výziev! :) ). Ďalej pokračoval ešte malý rebrík až na koniec samotného komína, ktorý vyzeral trochu hrdzavo. Keď som už bol tam, tak som si povedal že tých ďalších desať metrov dám. Pozrel som sa do veľkej čiernej diery v komíne a išiel som zase naspäť dole.

Neskôr sme išli na úrad si trochu zaskákať, keď z ničoho nič Kubo buchol Luba: „Si to!“ A začali sme poriadnu naháňačku. Potom sme si je ešte vylepšili tým, že sa naháňali iba dvaja ľudia, a ten kto naháňal to mal stihnúť do nejakého času. No bola to dobrá kaša na nohy, úplne nás to vyšťavilo, že sa nám nič potom nechcelo. A to som si vravel že nebudem robiť žiaden ťažký tréning, aby som mal veľa energie na ďalší deň. „No nič, budem to musieť nejako zvládnuť,“ pomyslel som si.

Večer som si ešte spravil nejaké nákupy a podľa Cibovej rady som si zbalil kopec potravín, ponožky na prezutie a tiež trenky na prezlečenie. Prichystaný som išiel spať o ôsmej. Bol som aj celkom ospalý, lebo parkourový tréning bol dosť unavujúci. Napriek tomu som ale nemohol zaspať, stále som sa prevaľoval a absolútne som sa necítil na to, že by som mal ísť na ďalší deň na nejakú obrovskú túru. Nohy som mal strašne unavené, a začal som rozmýšľať ako by som to oznámil Cibovi tak, aby som ho veľmi nesklamal. Povedal som si, že tam ráno aspoň prídem, a uvidím ako sa budem cítiť ďalej. Moja nálada stále klesala, lebo som nemohol dobre zaspať, a cítil som že to bude úplne zbytočné, vôbec niekam ísť. Rezignoval som a povedal som si že mu jednoducho ráno zavolám, že nemôžem ísť, lebo som mal deň predtým fakt ťažký tréning, a že by to bolo zbytočné: nešiel by som ani desať hodín. On to určite pochopí. Dostal som chuť na tvaroh ktorý som mal v chladničke pripravený na túru, a povedal som si, že keď teda nikam nepôjdem, tak ho spapám. Tak okolo polnoci som vstal, rodičia ešte stále pozerali televíziu a ja som nahádzal do seba asi 400g tvarohu. Vrátil som sa do postele a za chvíľu som rýchlo zaspal.

Ide sa na to

Pár minút pred štvrtou ráno ma zobudil budík, a ja som sa na svoje obrovské prekvapenie cítil úplne svieži. Nechápal som ako to mohlo byť možné, veď som predtým bol taký zničený a ani som sa veľmi nevyspal. Trochu som si cítil lýtka, ale v zásade som sa mal výborne. Premýšľal som, že za tým možno bol ten tvaroh, ktorý som potajomky mlsal vo svojej izbe. Potichu som išiel do kuchyne, a zobral si potraviny čo som mal nachystané v chladničke a pridal si ich do batoha. Obul som si kanady a vyšiel som z domu, rozlúčil sa so psami a išiel ku Kubovi. Už ma čakal na ceste pod jeho domom, a vyzeral že práve vyliezol z postele. Celkom som sa pobavil na jeho vojenskom výzore, mal na sebe kanady a vojenské oblečenie. Pri výšľape do prvého kopca na Juh sme skonštatovali, že keď budeme takto šľapať celý čas do kopca, tak toho asi veľa neprejdeme. Dohodli sme sa na tom, že ukecáme Ciba aby sme nešli na Inovec, lebo to by nás asi zabilo.

Pri ihrisko na Juhu sme dorazili ako prví, a tak sme si víťazoslávne sadli na lavičku s tým, že sa už odtiaľ ani nepohneme :) O chvíľu prišiel Cibo a začal nám rozprávať o tom, ako sú všetci padavky, lebo sľubovali že prídu, že to bude beast mode, a ja neviem čo všetko, a nakoniec pár dní predtým to všetko vzdali. Bola to celkom sranda sledovať rôzne výhovorky ľudí, najviac ma dostalo, že „snazim sa teraz nabrat a takyto energeticky vydaj by bol krok spet“ :) Niektorí to vzdali o „päť minút dvanásť“, jak sa vraví, lebo poslali správu že neprídu na poslednú chvíľu. Teda, ja som vlastne skoro patril k týmto ľuďom :) O chvíľu na moje prekvapenie prišiel Ondro, čo som fakt nečakal, a celkom ma to potešilo. Spoločne sme si dali trochu strečing a vyrazili sme na túru o trištvrte na šesť.

Najprv sme išli cez mesto, smerom ku Maxu. Batoh som mal taký ťažký, že som myslel že mi odpadnú plecia. Bolo to fakt moc, a tak som sa dohodol s Kubom, ktorý mal tiež taký istý problém, že si u neho odložím nejaké veci. Tak som si u neho vybalil jednu fľašu s vodou, dvoje svetre, bundu a sáčok s nelúpanými arašidmi, a hneď som zo seba zhodil asi štyri kilá. Bolo v tom cítiť obrovský rozdiel, lebo s takým plným batohom ako som ho mal predtým by som toho veľa neodkráčal. Pokračovali sme ďalej cez zobúdzajúce sa mesto. Práve otvárali pekáreň a stretávali sme čoraz viac ľudí. Keď sme išli okolo komína, tak som rozprával som chalanom kam som predchádzajúci deň vyliezol. Z diaľky to bol teda úctihodný pohľad. Zvyčajne si človek takéto veci ani veľmi nevšimne, ale keď som sa naozaj pozrel na ten komín, tak to bolo fakt obrovské. Pri Maxe sme sa prezuli z kanád do tenisiek, lebo nám bolo dosť nepríjemné chodiť po tvrdom mestskom povrchu v kanadách. Zacítil som ďalšiu úľavu a zase sa mi chodilo o kúsok lepšie.

Prešli sme cez Kubrú okolo Billy, cez Kubricu až na Ostrý vrch, a cez Brezinu zase naspäť do mesta. Celý čas fúkal celkom silný, ale teplý vietor. Po ceste sme ulovili jednu bachyňu, dali sme si ju na obed a pokračovali ďalej :) Bolo krásne počasie, a vietor strhával listy zo stromov. Tie si potom poletovali nad lúkami, a z diaľky to vyzeralo ako keby sa tam šantili tisíce motýľov. Bol to naozaj krásny pohľad.

Keďže sa mi ešte stále nechcelo ísť na Inovec, tak som radšej navrhol aby sme išli do Teplíc po červenej značke. Bol som tadiaľ naposledy cez zimu, tak som si hmlisto pamätal ako vyzerá trasa, ale vedel som že to bolo celkom v pohode. Oproti Inovcu teda :) Keď sme išli z mesta, tak som sa zastavil u kamaráta v Kubrej, aby som si tam odložil kanady, nakoľko som si uvedomil že nemám veľkú chuť ich ešte používať. Kubo spravil to isté a zase sme mali o niečo ľahšie batohy.

Na konci druhého väčšieho výšľapu do kopca sme si dali dlhšiu prestávku, a už nás začínala poriadne ničiť únava. Kubo sa strašne smiešne zvalil pri jeden strom a vyzeral ako keby toto mala byť posledná vec v jeho živote :) Cibo nám poradil aby sme sa prezliekli a vymenili spodky. Vymenil som si spodky, ponožky aj tričko a bola to ďalšia úľava, cítil som sa trochu viac ako človek, a to mi celkom pomohlo.

Išli sme ďalej po červenej, a uvedomil som si že ako strašne je dôležité aby sme neklesli na duchu. Boli sme už celkom mĺkvi, tak som navrhol, aby sme sa začali o niečom rozprávať, a povedal som Cibovi nech nám niečo povie o výživových doplnkoch a podobne. Samozrejme, Cibo sa hneď rozrečnil o kreatíne a všelijakých veciach, už si ani veľmi nepamätám, ale dobre sa to počúvalo. Až tak dobre, že sme prestali sledovať kaďiaľ ideme a stratili sme značku. Keď sme si to uvedomili, tak sme boli od nej už asi dosť ďaleko, a nechcelo sa nám priveľmi vraciať naspäť. Pokračovali sme teda ďalej do kopca s tým, že hádam niekde na vrcholci už uvidíme Teplice, lebo sme k nim boli veľmi blízko. No nejak sa nám nedarilo, tak sme zliezli z kopca na prvú dobre vyzerajúcu cestu a išli sme po nej ďalej. Ondro už bol vyšťavený, a kľačal na zemi a vyzeralo to ako keby plakal. Hneď sme ho začali všetci povzbudzovať, že to je v pohode, že nie sme nejako veľmi stratení, že nájdeme správnu cestu. S úsmevom vstal zo zeme a išli sme ďalej. Čoskoro sme zbadali červenú značku, a uvedomili sme si, že keď sme zliezli z kopca, tak to bolo na tú správnu cestu, len zlým smerom! Takže sme sa obrátili a išli naspäť, a čoskoro sme boli už v Tepliciach. Kubovi sa párkrát podarilo šľapnúť do nástražnej míny, alias kaluž pokrytá listami, za čo som mu bol celkom vďačný :) lebo keby tam nebol stúpil on, tak by som tam stúpil ja a určite by som mal premočené topánky.

Okolo pol siedmej sme boli na zastávke v Tepliciach, a Kubo s Ondrom sa rozhodli že už pôjdu domov, hoci mali podľa ich slov ešte dosť veľa energie na to aby pokračovali. Ja som sa s Cibom trocha najedol a išli sme ďalej. Nechceli sme ísť potme lesom, ale ja som zase nemal priveľmi chuť ísť po asfaltke vedľa áut čo fujazdia okolo nás 90tkou. Všimli sme si koľajníc pri ceste a rozhodli sa, že pôjdeme po nich. Dal som si na seba reflexný pásik a červenú blikačku od bicykla a vyrazili ďalej. Na benzínke sme si kúpili vodu, lebo nám už došla. Na koľajniciach som rytmicky opakoval svoje kroky v tme tak, aby som zakaždým dopadal nohou na drevené trámy. To ma po čase omrzelo, lebo som musel mať malý krok a vysoké tempo a dosť ma to unavovalo, tak som kráčal zase normálne.

Prešli sme z Teplíc do Teplej, a potom do Opatovej. Už ma začínali dosť bolieť nohy a energia bola v ťahu. Pri predstave že by som mal ísť toto celé ešte raz, aby to bolo 30 hodín sa vo mne dvíhal odpor. Cibo sa ma snažil povzbudzovať, že keby som mal za sebou 21 hodín túry, a chcel by som dať 24, tak by som tie tri hodiny ešte zvládol. Na to som mu odpovedal, že hej, lenže mám za sebou 14 hodín a pred sebou ešte 16 hodín :) Bol som na okraji svojich síl, trochu sa mi už točila hlava a bol som úplne vymletý. Rozhodol som sa že končím, a aj keď sa ma Cibo snažil presvedčiť nech pokračujem, tak som vedel že to už nemá cenu, lebo sa mi pomaly podlamovali kolená. Keď sme mali nejakú prestávku, vedel som že si nemôžem dovoliť aby som si sadol, lebo by som už nevstal. A tak ma odprevadil domov za mosty a ja som skončil svoj pochod po asi 15 hodinách. Cibo sa rozhodol že ešte bude pokračovať, chcel si robiť kolečká po meste až do svitania, a potom by pokračoval po horách. Zaželal som mu veľa šťastia a išiel dovnútra domov. Bolo asi desať hodín, mamina sa celkom bavila na tom, ako vyzerám vyčerpaný. Navečeral som sa, osprchoval (skoro som sa v sprche utopil) a išiel spať. Zaspal som asi ten moment ako som do tej postele vliezol.

Deň potom

Ráno som sa zobudil celkom skoro, asi okolo pol deviatej. Snažil som sa vstať z postele, ale zistil som že nie som schopný používať svoje nohy. Pozeral som sa na tie chúďatá, ktoré som tak strašne trápil predošlý deň. Bolo to ako keby mi tie nohy vôbec nepatrili. Nebol som schopný ohnúť nohy v kolenách, strašne ma boleli pri každom jednom kroku a pri vstávaní som si musel pomáhať rukami. Zavolal som Cibovi, lebo som chcel vedieť ako na tom je. Ozval sa mi rozospatý hlas, a smutno mi oznamoval že skončil asi po dvoch hodinách neskôr ako ja, že chytal strašné kŕče do nôh a už sa nebol schopný hýbať. Dohodli sme sa ale, že to niekedy dáme celé. Ja som si doprial poriadne masáž celých nôh, mama mi dala Fix krém na nohy. Zmasíroval som si každučký sval, každú šľachu, dal som si na tom poriadne záležať. Trvalo mi to asi hodinu a pol, ale ten pocit stál za to. Krv mi akoby konečne začala prúdiť do nôh, a tie boli znovu schopné regenerácie. Dokonca som bol schopný asi pol hodinu celkom normálne chodiť bez toho aby som bol ako drevený pajác, ale keď som sa potom rozsedel tak to bolo zase fuč. Bude ale asi chvíľu trvať kým budem mať nohy v takom stave ako predtým.

Teraz už prešiel týždeň a cítim sa celkom dobre, už môžem v pohode dlhšie kráčať, dokonca som bol aj na parkourovom tréningu. Na tejto túre som sa naučil zopár užitočných vecí:

• Vymieňať si ponožky. Je to super vec, chodidlá sa cítia ako nové. Po dlhšom kráčaní sa ale prepotia aj tenisky, takže by bolo dobré si so sebou zobrať aj niečo ďalšie na prezutie.
• Kanady nie. Skoro vôbec som ich nepoužil, a boli zbytočná záťaž. Povrch po ktorom sme sa pohybovali nebol taký náročný aby bolo niečo takého treba.
• Vymieňať si spodky. Niečo čo som nikdy nerobieval, ale stojí to ozaj za to. Nikdy som si neuvedomil, ako si prepotím spodky pri turistike, ale keď som si ich vymenil, tak mi to veľmi psychicky pomohlo.
• Betón nie. Myslím si že hlavným dôvodom toho, prečo sme túto túru nedali bol povrch po ktorom sme sa pohybovali. Keď sme boli v horách, a hoci sme aj stúpali do kopca, tak som sa cítil celkom dobre, ale vždy keď sme prišli na betón, tak som mal pociť že mám strašne zničené nohy. Keby som tú moju poslednú časť nešiel po asfaltke celý čas, tak by som bol schopný pokračovať ďalej.

Bola to celkom zaujímavá skúsenosť, a hoci po skončení túry som si nadával všetkými možnými nadávkami čo som poznal, že načo som sa na niečo také dal, teraz s odstupom času by som si to skúsil znovu. Určite by ale nesmela byť žiadna časť tej túry po betóne, lebo je to jednoducho zabijak. Niektorí z tých ľudí, ktorí s nami nešli, sa pýtali či bude nejaké opakovanie. Išiel by som do toho znovu, ale najskôr asi až niekedy na jar. Najbližší mesiac ešte určite nie, a potom už bude príliš veľká zima na takéto experimenty. Takže, hore zdar! :)